PH - 03
24. 3. 2013
Pravidlá hry
Lili sa prebral s hrozným dunením v hlave. Cítil sa mizerne.
"Čo sa sta..." zmeravel, spomenul si na muža, ktorého nevidel. Na jeho slová. Celý vystrašený sa nadvihol a zistil, že je na studenej betónovej podlahe vo veľmi malej miestnosti plnej prachu...A bol pripútaný k neznámemu svetlovlasému mužovi. Z hrdla sa mu dral výkrik, no potlačil ho.
"Len pokojne. Najprv zisti čo sa stalo. Možnože Adam uskutočnil svoju hrozbu schôdzky naslepo" upokojoval sa. Adamova fantázia pri zoznamovaní nepoznala hraníc. Inak extrémne schôdzky naslepo sú všeobecne v kurze. Poobzeral sa. Boli v miestnosti bez okien so zhrdzavenými železnými dverami. Ku dverám by sa však dostal, len keby svojho "spoločníka" vliekol po podlahe. Jediným zdrojom svetla bola malá žiarovka uprostred stropu. Momentálne mu nič nehrozilo. Pozrel na telo vedľa seba. Videl mu len na chrbát.
"No buď je mŕtvy alebo v bezvedomí. Dúfam, že to druhé" hovoril si sám pre seba. Po kúsku sa k nemu približoval. Zdalo sa, že je dosť vysoký, ležal v takej polohe, ako by ho brutálne zhodili. Nohy sa mu triasli. Pomaly si kľakol a prisunul sa k nemu, aby mu ešte viac nevykrútil ruky. Nepohol sa. Poprezeral si ho. V dlhom čiernom koženom kabáte, čiernych džínsach a čiernom tričku vyzeral hrozivo, dokonca aj ako tu ležal na zemi. Vysoké čierne topánky mali čudnú striebornú vzorku na pätách. Vlnité svetlé vlasy mal v tvári až po golier na kabáte, z čŕt mu nebolo vidieť nič.
"Prosím vás," zašepkal a natiahol sa, aby sa mu dotkol ruky.
"Žijete?" ako sa mu dotkol tvrdých bicepsov, vyrazilo mu to dych. Ležal na zemi ako oceľová pružina. Človek ani nemal pocit, že je z mäsa a kostí. Kým si uvedomil, čo robí, prešiel mu rukou po ramene. Ten dotyk! Uznanlivo našpúlil pery.
"Pane! Pane!" opäť sa ho pokúšal prebrať a potriasol mu tvrdým, svalnatým ramenom.
"Pán gotik, prosím vás, zobudili by ste sa, aby som mohol odísť? Nerád by som trčal v tejto klietke s nevládnym chlapom dlhšie ako treba, hej? No, ničoho sa nebojte. Som tu s vami sám a vy ste taký chlapisko." Ani sa nepohol.
"Tak dobre, skúsim niečo iné" rozhodol sa. Zahryzol si do pery a obrátil ho na chrbát. Vlasy sa mu odhrnuli z tváre. Pohľad ho ohromil. No tak teraz na neho zapôsobil ešte viac. Bol nádherný. Bradu mal silnú a pekne tvarovanú, lícne kosti vysoko, črty aristokratické, na brade jemnučký náznak jamky. Tak tento tu má dar vzácnej mužskej krásy, akú má na vlastné oči možnosť vidieť len veľmi málo osôb. Také krásne pery v živote nevidel. Plné a výrazné, ako stvorené na dlhé náruživé bozkávanie. Jedinou chybičkou na jeho tvári bola tenká jazva dole na sánke od ucha po bradu. Nikdy nejako mimoriadne nedal na to, ako muži vyzerajú. Uprednostňoval skôr ducha ako telo. Zvlášť keď muži vyzerajúci spola takto dobre zvyčajne mali IQ menšie ako húpací koník. Hoci... prešiel pohľadom po jeho štíhlom svalnatom tele. V prípade tohto muža bol ochotný urobiť výnimku. Prirodzene, ak nie je mŕtvy. Váhavo mu položil ruku na opálený krk. Na končekoch prstov zacítil silný tep. Odľahlo mu, že žije, a zasa ním zatriasol.
"Haló, fešák! Počujete ma?" konečne nejaká odpoveď. Hrdelne zastonal a pomaly otvoril oči. Prekvapil ho. Boli také tmavé, že mu pripadali čierne, a keď zaostril zrak na neho hrozivo sa mu rozšírili. Zanadával a schytil Liliho za plecia. Než sa stihol pohnúť, prevalil sa s ním, pritlačil ho na podlahu a ruky mu držal v zápästiach nad hlavou. Tými tmavými, úchvatnými očami sa na neho podozrievavo zahľadel. Nemohol dýchať. Bol na neho pritlačený, veľmi intímne, a okamžite si všimol, že ruky nie sú jedinou časťou jeho tela, čo sú tvrdé a pevné ako skala. Ten chlap bol hora svalov. Panvou sa ho dotýkal v samom strede, medzi nohami, a tvrdým, pevným bruchom sa o neho oprel tak, že mu to vohnalo červeň do tváre. Bol vzrušený. A bez dychu. Po prvý raz v živote zatúžil zdvihnúť hlavu a pobozkať muža, o ktorom nevedel absolútne nič. Kto to je? Ohromilo ho, keď sklonil hlavu a hlboko vdýchol vôňu Liliných vlasov. Zmeravel.
"Vy ma ovoniavate?" opýtal sa prekvapene. Rozmýšľal či ho to má nahnevať alebo potešiť. Vybral si neutrálny výraz. Telo nad ním sa otriasalo hlbokým melodickým smiechom a ním prešla zvláštna vlna mravčenia.
"Iba obdivujem tvoj parfum, ma fleur*," zašepkal mu do ucha zvláštnym, dráždivým prízvukom, ktorým si ho celkom podmanil.
"Ty nie si Adam Gilmour," povedal to istým hlasom. Ako to zistil?
"Poznáš Ad..." prerušil ho.
"Pst" šepol a palcami mu hladil zápästia rytmom, ktorým do neho vysielal elekrizujúce vlnenie. Hruď sa Lili silno zdvíhala, ako ho spaľovala túžba.
"Počúvajú nás." Gabriel zhlboka uznanlivo vdýchol jeho vôňu. Teraz si už bol istý, že ho v tejto chvíli nijako neohrozuje, uvedomoval si, že by sa od tohto muža pod ním mal odtiahnuť, no...Už dávno neležal mužovi medzi stehnami. Je to už celá večnosť, čo sa k nejakému odvážil natoľko priblížiť. Na chvíľu sa dal unášať snívaním, ako ho vyzlieka a podrobnejšie skúma krivky jeho tela. A oveľa intímnejšie. Zavrel oči pri predstave, že jazykom blúdi po jeho hrudi, že sa ním pohráva s jeho navretou bradavkou a on mu vnorí ruky do vlasov. Zavrtel sa pod ním, čo jeho snívanie ešte podporilo. Ak by zistil, kým a čím je, hrôza by mu vyhnala farbu z líc. A keby bol ako jeho brat, útočil by na neho kým by jeden z nich nebol mŕtvy. Škoda.
"Kto počúva?" povedal Lili ticho. Otvoril oči a vychutnával si jemný, rytmický hlas. Ako mal rád tento južanský prízvuk a on hovoril tak, že hlas sa mu vinul z jazyka ako jemný hodváb. Nech robil čokoľvek jeho telo bolo priťahované tým pod ním. Rástla v ňom túžba odsunúť jeho stehná od seba a ponoriť sa hlboko do jeho horúčosti, ochutnať aj tieto plné pootvorené pery. Áno, tohto muža by vedel vychutnať. Celého, celučkého. Odtiahol sa trocha, aby si lepšie prezrel jeho tvár. V tmavočervených vlasoch mal jasné čierne pramienky, v ktorých sa lesklo svetlo. Tmavomodré oči vyjadrovali rozpaky, nesúhlas, celú jeho dušu, v očarujúcej tvári mal jedinú pehu tesne pod pravým okom. Len znamienkom sa odlišoval od brata. Tým a ešte aj vôňou. Adam nosil drahé parfumy, omamujúce jeho rafinované zmysly, kým tento muž voňal ružami a nehou. Hneď nato po ňom zatúžil tak prudko, že ho to samého prekvapilo. Boli to už celé stáročia, keď posledný raz takto veľmi zatúžil po niekom.
Lilimu zahorela tvár, keď ho erekcia tisla na podbruší. Tento muž nie je mŕtvy, ale zato poriadne tuhý. A nesúvisí to s posmrtnou tuhosťou.
"Pozri sa, môj pekný, azda by si sa mal pozrieť po nejakom inom mieste na odpočinok" sarkazmus z Liliových slov kvapkal ako jed. Ležal pod ním a uvedomil si svoju zraniteľnosť. A tiež aj to, ako v podstate túžil zistiť, ako chutia tie pekne formované pery. Oboch pocitov sa obával, ale zároveň ho vzrušovali. Neznámy zažmurkal a pustil ho. Keď sa odsunul, všimol si krv na svojom bielom svetri.
"Preboha!" zľakol sa.
"Krvácaš!" Gabriel sa nadýchol a sadol si vedľa Liliho.
"To sa zahojí" nič viac nič menej. Ako keby to bola len malinká ranka od porezania papierom. Lili sa prekvapene nadýchol a ešte raz sa na seba pozrel. Podľa množstva krvi, čo mal na oblečení, predpokladal vážne zranenie, no na ňom sa to vôbec neprejavovalo.
"Kde si zranený?" snažil sa zistiť. Veď ho to musí bolieť. Prečo ma stále ten výraz ako keby sa ho to vôbec netýkalo? Gabriel si vošiel ľavou rukou do svetlých vlasov. Pozrel na striebristé puto na pravom zápästí a nahnevane ním začal mykať. Bol vidieť, že mu putá prekážajú viac ako jemu.
"No, pozrimeže," povedal hlas ako zo záhrobia.
"Temný lovec sa prebudil." Lili spoznal, že hlas plný zloby patril tomu, ktorý ho omráčil v Adamovom dome.
"Ty môj malý Zelmaník," povedal Gabriel vedľa neho vyčítavo a pozrel po tmavých stenách.
"Ako vidím, tie hry ťa ešte neprestali baviť. Čo keby si sa stal dobrým démonom a ukázal sa mi?"
"Všetko má svoj čas, temný lovec, všetko má svoj čas. Vidíš, že nie som ako ostatní, čo sa trasú pred veľkým zlým vlkom. Ja som ten veľký zlý horár, čo vlka zastrelí." Hlas bez tela sa dramaticky odmlčal.
"Ty a Adam Gilmour ste nemilosrdne prenasledovali mojich bratov a nadišiel čas, aby ste spoznali, čo je strach. Kým s vami dvoma skoncujem, ešte budete prosiť, aby som vás nechal zomrieť." Gabriel sklonil hlavu a začal sa smiať.
"Zelmaník, ty môj najdrahší, neprosil by som ani jediný jeden deň vo svojom živote, a skôr sa slnko rozpadne na prach, než by som prosil niekoho ako si ty."
"Povedz, páčia sa ti okovy?" vypytoval sa Zelman.
"Sú z Hefaistovej dielne. Otvorí ich len boh alebo kľúč vlastnoručne zhotovený Hefaistom. A keďže bohovia ťa opustili..." Gabriel sa pozrel po miestnosti tak hrozivo, že by sa ho zľakol aj sám diabol.
"Usmrtím ťa, a s veľkým potešením." Zelman sa zasmial.
"Pochybujem, že to zvládneš, keď tvoj malý priateľ zistí, čo si zač." Gabriel pohľadom Lilimu naznačoval, že nemá prezradiť, kto je. Nemusel. Brata by nezradil.
"Preto si nás spolu spútal?" zahrmel.
"Chceš vidieť náš zápas?"
"Ale kdeže," odvetil Zelman.
"O to mi vôbec nejde. Dobre by bolo, keby ste sa navzájom pozabíjali, ale ja vás chcem za svitania pustiť. Vieš, z temného lovca sa stane prenasledovaný a ja ťa s obzvlášť veľkým potešením vystopujem a budem ťa trápiť. Také miesto, kde by si sa schoval a ja by som ťa tam nenašiel, neexistuje."
"Myslíš, že si schopný poľovať na mňa?" opýtal sa Gabriel ironicky.
"Budeš mať možnosť presvedčiť sa, že poznám tvoje slabé stránky lepšie ako ty sám."
"Slabé stránky nemám" povedal isto Gabriel.
"Hovoríš ako správny temný lovec." Lili by mohol prisahať, že v tom počul výsmech.
"Tvoja slabosť je tvoje dobré srdce. Namiesto toho aby si toho vedľa teba zabil a odrezal mu ruku, tak ho zakrývaš vlastným telom aby si ho chránil. Je to celé padnuté na hlavu, hlavne ak vieme čo ste zač. Hra začína. Dvere máte otvorené." Hlas utíchol. Lili sa nadýchol a potiahol za spútanú ruku aby si ho neznámy všimol.
"Kto si? Kto bol on? A čo má toto všetko znamenať?" snažil sa aby sa jeho hlas netriasol. Neznámy si povzdychol.
"Volám sa Gabriel. Ten čo sa tu povyšoval je, ako ti to poviem jemne, je to Zelman - démon, čo vysáva ľuďom dušu." Lili si dal ruku pred ústa.
"Dokáže to?" zbledol, keď Gabriel prikývol. Spoza dverí sa ozval znova ten hlas.
"Klop, klop. Na skrývanie máte celý deň. Keď nastane noc, ideme na lov." Gabriel nepohol ani svalom na tvári. A to mal čo robiť aby pri Gabrielovej výške stodeväťdesiatpäť centimetrov uvidel, až mu vyschlo v krku. Chlapi oveľa vyšší ako on ho vždy priťahovali.
"Odkiaľ poznáš brata?" opýtal sa, aby zahnal narastajúce vzrušenie.
"Poznám ho, lebo skrížil moje cesty," odvetil a opäť pomykal putami.
"Prečo len sa vy ľudia ustavične vŕtate v tom, čo treba nechať tak?" sťažoval si.
"Ja sa v ničom ne..." Zastavil sa Lili uprostred vety, keď si uvedomil, čo povedal.
"Vy ľudia? Čo to hovoríš?" Gabriel neodpovedal.
"Pozri," povedal Lili a zdvihol spútanú ruku.
"Som k tebe pripútaný a chcem, aby si mi odpovedal."
"Nie, nechceš." To Liliho nahnevalo. Z takýchto manipulátorov mu bolo nanič.
"Tak dobre, ty jeden fešácky mačo," povedal rozzlostene. Gabriel sa zamračil.
"Fešácky mačo?" zopakoval ako keby nemohol uveriť tomu, čo počul. Lili pokračoval ďalej bez prerušenia.
"Buď si istý, že ma neohúri nejaký chutný krásavec v čiernej koži. Tvoje silácke finty na mňa neplatia." Gabriel sa mračil čím ďalej tým viac. Lilimu sa zdvíhala hruď, tak rýchlo ako dýchal. Bolo neuveriteľné, že niečo tak rozkošné sa dokáže tak rozhnevať. Napriek nebezpečenstvu, v ktorom boli, Gabriela práve teraz zaujímalo, ako by asi Lili vyzeral po celej noci divokého vyčerpávajúceho milovania. Predstavil si jeho oči, stmavnuté vášňou, rozstrapatené vlasy, líca celé červené od jeho neoholených líc a pery vlhké a napuchnuté od jeho bozkov. Od týchto myšlienok mu telo až horelo. V tom zacítil známe pichanie v zátylku.
"O chvíľu bude svitať" povedal.
"Ako to vieš?" opýtal sa prekvapene Lili, keď sa upokojil.
"Prosto viem." Starostlivo ho zaclonil telom a pomaly otvoril dvere. Zastal a poobzeral sa dokola. Za dverami bola dlhá chodba s veľkými zaprášenými oknami, cez ktoré bolo vidieť vychádzajúce slnko.
"Dočerta!" zahundral a urobil krok späť do miestnosti.
"Čo je?" opýtal sa Lili prestrašene. Srdce mu poskočilo.
"Je tam niekto?"
"Nie" krátka a stručná odpoveď, ktorá nič nenapovedala, prečo sa Gabriel tak stiahol späť.
"Tak potom poďme." Pohol s k dverám. Gabriel sa ani nepohol. Zatisol zuby, pozrel späť do chodby a povedal niečo v jazyku, ktorému Lili nerozumel.
"V čom je problém?" chcel vedieť.
"Svitá, nikto tam nie je. Poďme." Gabriel si ustarostene zhlboka vzdychol.
"V ľuďoch by problém nebol, slnko je problém."
"Aký konkrétne?" chcel Lili vedieť viac. Na chvíľku Gabriel zaváhal a potom otvoril ústa a jazykom si prešiel po dlhých špicatých očných zuboch.
*ma fleur - moja kvetinka
Komentáře
Přehled komentářů
Zatím nebyl vložen žádný komentář
